Predtým, ako bol prach racionálne vedecky prebádaný, rozdrtený poznaním na ešte menšie čiastočky a bol v ňom objavený celý vesmír paralelných mikrosvetov, bol predstavou najmenšieho možného, najmenšieho prvku hmoty, predstavoval hranicu medzi viditeľným a neviditeľným.
Vernisáž v stredu 14. 11. 2018 o 18.00, výstava potrvá do ± 14. 12. 2018.
Prach sa stal symbolom ničoty a márnosti, odkazuje k limitom fyzického sveta, jeho konečnosti, ktorá u tých, čo túžia po večnom živote, generovala opovrhnutie telesnosťou. Prach je melancholický – odkazuje k zániku, ruine, zabudnutiu a rovnako dobre môže byť symbolom zanikajúcej, seba-deštruktívnej civilizácie. Z perspektívy dnešných poznatkov sa naopak zdá byť mimoriadne vitálny, permanentný a všadeprítomný. Je tu fascinujúci a poetický kozmický prach, je tu obávaný a povinne monitorovaný polietavý prach v ovzduší alebo domáci prach, ktorý je potrebné v mene hygieny a poriadku neustále likvidovať.
Špina je buď prehliadaná alebo je iritujúca. Prečo sa nám niečo javí ako špinavé a vyvoláva v nás zhnusenie, prečo nás pudí k istému správaniu? Špina a prach aktivujú v nás zároveň niečo pudové, racionálne i rituálne; sú vlastne mimoriadne bohaté na významy a schopné naratívu. Predovšetkým kategórie špiny a čistoty vo svojej opozícii sú schopné množstva naratívov o spoločenskom útlaku.
Napríklad útlaku žien – i mužov a sexuálnych menšín – prostredníctvom ideálov morálnej čistoty, alebo útlaku a dokonca vraždenia ľudí iných etník či chorých v mene ideológie rasovej čistoty. Aj nevinná fyzická čistota, poriadok a hygiena a s nimi upratovanie a starostlivosť o domácnosť sú zdrojom nerovnosti – boli a stále sú tradične údelom žien ako neuznaná a neplatená práca. Vďaka neoblomnosti prachu a špiny je to údel práce bez dlhodobého výsledku a zadosťučinenia, nekonečnej a monotónnej, ktorá skôr ubíja, než stimuluje dôvtip a tvorivosť.
Priestorové skice Maji Štefančíkovej sú o špine a upratovaní, no neodkazujú len k spomenutej feministickej tradícii a otázke práce, komentujú aj oblasť umenia, galerijného priestoru, vystavovania, tvorby a sebarealizácie. Pracuje tu s prázdnym (no významovo plným) galerijným priestorom, ktorý je čistý, univerzálny, moderný a účelne racionálny. Hoci výstava na prvý pohľad môže vyvolávať zdanie prázdnoty a nemennosti, jej dlhotrvajúca performance, alebo možno skôr performatívna výstava, je založená na činorodosti, systematickej a cyklickej aktivite – na každodennom a pravidelnom upratovaní výstavného priestoru. Práca sa tu mení na tvorbu a na estetický zážitok.
Kurátorka: Eliška Mazalanová
Performerky: Veronika Dubravová, Silvia Sviteková, Anna Ďurišíková, Terezka Kačeriková
Dizajn objektu: Marián Laššák
Preklad: Michal Spáda
Foto: Gosia Cwiech
V priebehu výstavy budú realizované tri performancie v termínoch 14. 11., 30.11. a 14.12.
Maja Štefančíková / Spatial Sketches
Before dust was rationally scientifically investigated, shattered by knowledge into even smaller particles, a whole universe of parallel micro-worlds discovered inside it in the process, it was the epitome of the tiniest possible part of matter, the borderline between the visible and the invisible. Dust became the symbol of nothingness and vanity, a reference to the limits of the physical world, its finiteness, which inspired contempt of corporeality in those who desire eternal life. Dust is melancholy – it points towards destruction, ruin, oblivion, and can as well serves as a symbol of declining, self-destructing civilization. From the perspective of today’s knowledge however, it appears to be extraordinarily vibrant, permanent and omnipresent. There is the fascinating and poetic cosmic dust, the feared and, by regulation, monitored dust floating in the atmosphere or house dust which needs to be continuously eliminated in the name of hygiene and order.
Dirt is either overlooked, or irritating. Why do we see something as dirty and nauseating, why does it bring us to behave in a certain way? Dust and dirt activate something in us that is at the same time instinctive, rational and ritualistic; they are in fact extraordinarily rich in meaning and capable of forming a narrative. Above all, the categories of dirt and cleanliness in their opposition can give rise to a number of narratives of social oppression.
For instance, the oppression of women – or men and sexual minorities – via ideals of moral purity, or oppression and even murder of people of different ethnicities or those who are sick in the name of the ideology of racial purity. Even seemingly innocuous physical cleanliness, order and hygiene and the related tidying up and household care are source of inequality – they were and remain the traditional lot of women as an unappreciated and unpaid form of labor. Due to the relentless nature of dust and dirt, it is a lot of labor without lasting results and satisfaction, endless and monotonous, a type of work that brings one down rather than stimulate wits and creativity.
Maja Štefančíková’s Spatial Sketches are about dirt and cleaning, they nevertheless do not refer solely to the aforementioned feminist tradition and the question of labor, they also comment on the field of art, gallery space, displaying, creation and self-realization. It works with an empty gallery space (which is however full of meaning), on which is clean, universal, modern and practically rational. Although the exhibition may at first sight evoke emptiness and immutability, its long-term performance, or maybe rather the performative exhibition, is based on eager creativity, systematic and cyclic activity – the everyday and regular cleaning of the exhibition space. Here, labor is transformed into creation and an aesthetic experience.
Curated by: Eliška Mazalanová
Performers: Veronika Dubravová, Silvia Sviteková, Anna Ďurišíková, Terezka Kačeriková
Object design: Marián Laššák
Translation: Michal Spáda
Photo: Gosia Cwiech
Výstavy tejto galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Vzdelávací program je financovaný z Nadácie Kia Motors Slovakia
Za podporu ďakujeme Nadácia Kia Motors Slovakia a Nadácii Orange
