Chápanie reality je dnes priesečníkom obrazov vytvorených kamerou a ľudským zrakom. Kamera je vo svojej podstate objektívnym pozorovateľom reality, syntetickým svedkom danej udalosti. V rámci zachovania objektivity sa však musí záznam doplniť o prítomnosť manipulátora kamery – kameramana. Alebo ho treba naopak úplne vypustiť a nahradiť ďalším strojovým prvkom. Kombinácia strojového pohybu a videnia vytvára záznam informujúci skôr o spôsobe vnímania reality, než o jej obsahu. Kamera sa tak premieňa na určitý symbol, kryštál, cez ktorý si vytvárame náhľad a názor na svet.
Vernisáž v piatok 10. 2. 2017 o 18.00, výstava potrvá do ± 10. 3. 2017.
Kamera je aparát konštruovaný podľa princípu fungovania ľudského zraku. Svetlo je usmernené objektívom – okom a dopadá na sietnicu – čip. Vnem je kódovaný do určitej formy, v kamere ide o spôsob záznamu pohyblivého obrazu. Tu sa však podobnosť rozchádza, pretože kamera vnem nehodnotí, len uchováva. Ľudský mozog naopak vnem hodnotí, priraďuje mu význam a tým ho deformuje.
Vedenie kamery je v určitej forme i vedením zraku diváka. Pokiaľ je záznam vytvorený mechanickým pohybom kamery a táto mechanika je v zázname akcentovaná, záznam sa stáva seba-referenciou na nakrúcanie. Väčšina filmov a videí vtiahne diváka do deja, odreže ho dočasne od reality. To je dané úplným saturovaním a inscenovaním obsahu pohyblivého obrazu. Príbeh je hotový a divák ho zažíva ako tretia osoba. Prítomnosť trajektórie pôsobí opačne, je inscenovaný pohyb kamery, nie význam obsahu. Divák sa dostáva do pozície kamery, do priamej referencie na miesto a čas v realite. Pohyblivý obraz ho vracia späť do aktuálnej reality. Divák má teraz možnosť sám hodnotiť realitu, nie je mu vnucovaný príbeh inej osoby.
Civilizácia je saturovaná informáciami a obrazmi. Význam umenia spočíva i v definovaní spôsobu čítania a uchopenia týchto referencií. Spektrum saturovanosti obrazov je najhustejšie v polohách subjektívneho pohľadu. To je dané práve nemožnosťou úplne objektívneho spôsobu rozprávania, ako i samotným divákom, ktorý chce informáciu prijímať artikulovanú, predžutú. Umelec však môže byť len tým, kto vedie divákovi ruku a je na divákovi, ako si príbeh zhodnotí a naplní vlastným významom.
Matej Al-Ali / Trajectory of Seeing
Understanding reality is today an intersection of images created by the camera and the human eye. Camera in its essence is an objective spectator of reality, a synthetic witness of the event at hand. In order to preserve objectivity however, the record needs to be extended to include the person behind the camera — its operator. Or, on the contrary, the operator can be eliminated entirely and replaced with another mechanical component. The combination of the mechanical element and seeing creates a record which gives information about the manner of perception of reality rather than about its content. The camera is thus transformed into a sort of symbol, a crystal through which we create our view and opinion of the world.
The camera is a device based on the principle of human eyesight. Light is directed through the lens — eye and captured on the retina — chip. The sensation is encoded in a certain form, in case of camera this involves capture of moving images. The similarity nevertheless ends here, because the camera does not judge the sensation, it merely preserves it. Human brain on the other hand does judge its sensations, pairs them with meanings and, in this way, distorts them.
Guiding the camera means in a way also guiding the spectator’s eyes. If a record is produced by mechanical movement of the camera and this mechanical quality is accentuated in the captured footage, the record becomes a self-reference to its own shooting. Most films and videos immerse the spectator in the action, temporarily cutting them off from reality. This is due to full saturation and staging of content of the moving images. The story is complete and the spectator experiences it in third person. The presence of a trajectory works in the opposite manner, it is the movement of the camera that is staged rather than meaning of the content. The spectator assumes the position of the camera, a direct reference to a place and time in reality. The moving images bring the spectator back to the current reality. They are now able to judge reality without having another person’s story imposed on them.
Civilization is saturated with information and images. The meaning of art consists among other things of defining the manner of reading and considering these references. The spectrum of saturation of the images is the densest in the positions of subjective view. This is due to the impossibility of a completely objective manner of narration, as well as the spectator themselves who want to receive the information already articulated, pre-chewed. The artist nevertheless can only act as someone who guides the spectator’s hand and it is up to the spectator how they judge the story and imbue it with their own meaning.
Text: Matej Al-Ali
Preklad: Michal Spáda
foto: Peter Snadík
