Boris Sirka 2012 – 2013 je iný. Upustil od štylizovaných figuratívnych malieb vycibrených kaligrafickými štetcami, vzdal sa zbytočnej dekorácie a populárnej estetizácie, a takisto sa stratil náznak trpko–trápneho humoru, irónie a sexuálneho napätia. Inšpirácia anime, lineárnosťou, či svetlý kolorit už takisto nie sú súčasťou jeho dnešnej tvorby. Tá sa prirodzene vyvíja, je koncepčne premyslenejšia a vyzretejšia. Terapiu vizuálnym šokom nahradilo postupné dávkovanie napätia. Horor už nie je stredoeurópsky „béčkový”, ale seversky chladný a znepokojivý. Kontinuálny rozvoj neistoty a potenciálnej úzkosti si prepožičiava zo svojho audiovizuálneho projektu Bios (spoločne s Jozefom Tušanom), v ktorom podobne spracováva vytvorené zvukové plochy. Boris Sirka rád pracuje v jasne definovaných cykloch, ku ktorým sa po ukončení série nezvykne vracať. Formálna odlišnosť mu síce býva vyčítaná, no stále je možné jasne priradiť autorstvo diel.
Vernisáž 18. 4. 2013 o 17.00, výstava potrvá do ± 18. 5. 2013.
Pohľad do jeho súčasnej tvorby a výberu diel na výstave Some Time Ago zreteľne naznačuje, v akej sfére sa Sirka aktuálne pohybuje. Výrazne stmavil farebnosť, zmenšil formáty a rozvinul maliarsky rukopis, ktorý je oveľa uvoľnenejší, ako kedykoľvek predtým. Výjavy sú pokojne strnulé a môžu pripomínať romantizujúcu maľbu 19. storočia. Je pre ne typická časová vyprázdnenosť bez bližších odkazov na dobu, ktorú vyobrazujú. Ústrednou témou časti jeho súčasnej tvorby sa stal motív drapérie, ktorý rozvíja v niekoľkých rovinách. V prvom rade pracuje s drapériou ako s neživou matériou, ktorá prirodzene zahaľuje predmety a postavy. Drapéria tvorí jeden z najzákladnejších prvkov v dejinách umenia, pričom jej použitie a význam siaha až do antiky, kedy dodávala vážnosť či titul, ale takisto sa na základe úspešnosti jej spracovania posudzovali remeselno-umelecké kvality autora. Sirka ju prvýkrát využil v site-specific inštalácii Some time ago (2012), ktorú vytvoril pre Manifestu 9. Drapériou navrátil život a funkciu už dávno nevyužívaným a zabudnutým predmetom. Dôležitým krokom v jeho tvorbe je presun od zrealizovaných inštalácií naspäť k akrylovým maľbám. Svoje priestorové konštrukcie si totiž fotí, zbavuje ich „aury” a opätovne maľuje. Novovzniknuté obrazy však podnecujú našu imagináciu, čím získavajú ďalší rozmer aj napriek tomu, že sú to realistické maliarske reprodukcie pôvodných inštalácií. Reinterpretácia vlastných diel tvorí priamy vzor k vzniku úplne nových obrazov. Drapériu, ako motív pátosu či estetickej odlišnosti, prenáša do novej série menších akrylových malieb s názvom Shibido (2012 – 2013). Shibida sú (ne)živé postavy, ktoré stavia do bezpredmetných vzduchoprázdnych priestorov a ťažko dešifrovateľných situácií. Je pre ne typické popieranie gravitačných zákonov a vyžaruje z nich pokoj a neistota zároveň, či strach z neznámeho.
V druhom prípade pristupuje k drapérií ako k objektu, ktorý si žije vlastným životom. Podobne ako v barokovom umení, v diele Leviathan (2012) drapéria preberá úlohu dynamického prvku, pričom už nie je neživým pasívnym predmetom, ale tvorí hlavný činiteľ obrazovej kompozície. Pohyb je síce vďaka vizuálnym vlastnostiam jasne odčítateľný, no vidíme skôr pokojnú levitáciu, ako prudkú dynamiku. Tú viac rozvíja v najnovšom diele – portrétnom diptychu, v ktorom vzdáva hold Zeene LaVey (v súčasnosti známa pod menom Zeena Schreck) – populárnej vďaka postu kňažnej v Cirkvi Satanovej. Charakter dotvára nedokonalou VHS estetikou starých video záberov. Dôležitým motívom autorovej aktuálnej tvorby sa zdá byť náznak jemnej architektúry a interiérov, ktoré podporujú znepokojivé situácie. Vysvetľujem si to symbolom rohu interiéru či kútu izby, ktorý odjakživa slúži ako miesto na trest pre neposlušné deti. Z interiérov sa nakoniec presúva do plenéru, kde zaznamenáva časti vyľudnenej prírodnej scenérie, ktorá svojim znepokojivým vlnením, chladom, zmrákaním sa až náznakom (svetelnej) erupcie predznačuje záver pomyselného pokoja a necháva otvorený koniec.
Michal Stolárik
Boris Sirka / Some Time Ago
Boris Sirka 2012 – 2013 is different.He left behind stylized figurative paintings refined by calligraphic brushes, he gave up unnecessary decorating and popular aesthetics and touches of bitter-awkward humour, irony and sexual tension also disappeared.Anime inspiration, linearity or bright colours are not part of his current work anymore.His work evolves naturally, it is more conceptually sophisticated and mature.The visual shock therapy has been replaced by gradual adding of tension.The horror is not the central European B-horror anymore but the Nordic cold and disturbing one.He borrows the continuous development of uncertainty and potential anxiety from his audio visual project Bios (together with Jozef Tušan) where he similarly processes generated soundscapes.Boris Sirka likes to work within clearly defined cycles to which he does not use to return after finishing them.He gets cautioned about his formal distinctiveness but it is still possible to clearly attribute authorship of his works.
Looking at his current work and selection of works for the Some Time Ago exhibition clearly indicates what sphere Sirka currently creates in.He darkened the colours significantly, shrunk formats and developed his painting style to the one much more relaxed than ever before.Scenes are peacefully stiff and may remind of romanticized paintings of the 19th century.They are characterized by time emptiness with no specific references to the time they depict.The central theme of part of his current work became the motive of drapery which is developed in several levels.Firstly he works with drapery as with inanimate material which naturally covers objects and people.Drapery represents one of the most fundamental elements in the history of art and its use and significance goes back to ancient history when it indicated authority or title and artistic qualities of a craftsman were judged by its quality.Sirka used it for the first time in his site-specific installation Some time ago (2012) whichhe created for Manifesta 9. He used drapery to bring back life and function to the long time unused and forgotten objects.Important step in his work is the move from realized installations back to acrylic painting.He takes pictures of his spatial constructions, eliminates their “aura” and paints them again.Newly created paintings then inspire our imagination and therefore gain another dimension even though they are realistic painting reproductions of original installations.Reinterpretation of own works forms direct example for creating completely new images.He brings the drapery as a motive of pathos or aesthetic distinction to the new series of small acrylic paintings called Shibido (2012 – 2013). Shibidos are (not) alive persons whom he places to purposeless vacuum spaces and difficult undecipherable situations.They are not affected by laws of gravitation and they radiate peace and uncertainty at the same time as well as fear of the unknown.
In the second instance he approaches drapery as an object which lives its own life.Similarly to Baroque, the drapery plays the role of dynamic element in the work called Leviathan (2012) where it is not only an inanimate passive object but the major factor of image composition.Movement is clearly legible due to visual qualities but we rather see peaceful levitation than rapid dynamics.The dynamics is developed in his newest work – portrait diptych which pays tribute to Zeena LaVey (currently known as Zeena Schreck) – popular thanks to her role in the Church of Satan.He modifies the tone by using imperfect VHS aesthetics of old video scenes. Important motive of the artist’s current work seems to be the touch of gentle architecture and interiors which support uneasy situations.I interpret in on the basis of symbols such as corner of an interior or corner of a room which have always been used as a place for punishment for naughty children.Eventually he moves from interiors to open air where he observes parts of depopulated natural scenery with its disturbing waves, cold, dark and almost signs of (light) eruption which suggest end of imaginary peace and leave the end open.
Michal Stolárik
