Je výtvarnou kritikou už dávnejšie považovaný za jednu z profilujúcich osobností dnes už strednej generácie nášho výtvarného umenia, ktorá nastupovala do výtvarného diania okolo roku 1985 s programom “novej maľby” (okrem Terena, najmä Csudai, Bubán, Bubánová, Brunovský, Jurkovič, Šramka a iní).
Vernisáž 7. 10. 2011 o 17.00, výstava potrvá do ± 9. 11. 2011.
Tento nástup bol sprevádzaný frontálnym prienikom princípov tzv. postmoderny (transavantgardy) do nášho výtvarného umenia a svojho času znamenal významný posun v celkovom rozložení výtvarných síl na Slovensku. Revolta mladej postmoderny druhej polovice osemdesiatych rokov bola – okrem iného – namierená proti smrteľnej vážnosti, duchovnej ťaživosti umenia ich predchodcov. Nový expresionizmus vyhovoval pre tieto účely svojím nezáväzným sujetovým anarchizmom, ľahko osvojiteľnou eleganciou štýlového synkretizmu. Bol najjednoduchším spôsobom úniku zo šedivej životnej reality po nomádskych cestách planetárnej kultúry, očisťujúcim návratom k prameňom mýtov, dávno zabudnutým, nadčasovým a teda neideologickým vzorcom bytia “postmoderného” človeka. Bol teda z pohľadu predchádzajúceho jednoznačným — v danej dobovej situácii nepochybne oslobodzujúcim — pokusom o absolútnu negáciu. Podľa Beaty Jablonskej Laco Teren, “azda ako jediný zo “skupiny” sa priamo dotkol konkrétnej kultúrnej, sociálnej, a politickej situácie. Jeho rané humorno-agresívne maľby … vyústili do symboliky vychádzajúcej z produktov socialistickej éry a tradície socialistického realizmu. Symboly totalitnej propagandy (kosák, ozubené koleso, kovadlina, klasy, zovretá päsť) s ich prvoplánovým pátosom a absurdným symbolizmom expresívne rozmaľúval na veľkoformátové plátna … Neskôr s použitím “úpadkovej” formy akademizujúceho realizmu a surreálneho podtextu rozpracoval autorskú ikonografiu symbolov viažúcu sa k témam banality, gýča a konzumu… “.
Z literatúry: 20. storočie. Katalóg Slovenskej národnej galérie. Bratislava 2000; Bartošová, Z.: Nový slovenský obraz. Bratislava 1988.
